História nám ukázala, že jednou zo základných podmienok existencie akéhokoľvek štátneho útvaru je prerozdelenie jeho územia na menšie časti. Tento príbeh rozprávajú aj dejiny Trenčianskej župy. Osudy a rozhodnutia staré aj stovky rokov nesú so sebou odkaz funkčnosti decentralizácie.
Korene Trenčianskej župy
Predchodcov žúp niektorí historici vidia už v období Veľkej Moravy (9. stor.), kedy už na mieste budúceho Trenčianskeho hradu a blízkeho Čerešňového sadu existovalo slovanské hradisko. Počiatky Trenčianskej župy sa spájajú s obdobím formovania Uhorského kráľovstva v 11. storočí, kedy vznikali prvé hradské komitáty alebo španstvá ako administratívne podcelky krajiny. Trenčiansky komitát vznikol najneskôr v polovici 11. storočia a jeho centrum bolo na Trenčianskom hrade. Práve tu zrejme sídlil trenčiansky župan, ktorý bol v tomto období kráľovským úradníkom – takpovediac predĺženou rukou kráľa v regióne. K 12. a 13. storočiu sa viaže prvý zoznam „panov Trenčanskeho Zamku, Nadžupanov Trenčanskej stolice“, ktorý je prílohou rukopisu J. Kamina približne z roku 1876. Ten je uchovávaný v Trenčianskom múzeu v Trenčíne. Neskôr dochádza k oslabeniu moci kráľa a župan sa stáva zástupcom šľachty, a nie zástupcom kráľovskej moci. Hradské komitáty sa postupne transformujú na šľachtické stolice. Trenčianska župa mala od začiatku odlišné hranice ako dnes. Od stredoveku až do začiatku 20. storočia boli jej súčasťou aj Kysuce či okolie Bytče, Žiliny a Rajca. Na druhej strane, oblasť Myjavy či horná Nitra boli súčasťou Nitrianskej stolice. Trenčianska stolica susedila na východe s Oravskou stolicou a Turčianskou stolicou a na juhu s Nitrianskou stolicou, pričom časť hraníc bola zároveň uhorskou hranicou s Poľskom a Českým kráľovstvom, resp. s Moravou. Známymi stredovekými županmi boli Bohumír (Bogomer) (okolo roku 1242), vďaka ktorému sa Trenčiansky hrad ubránil nájazdu Mongolov, ďalej Pán Váhu a Tatier Matúš Čák Trenčiansky (zač. 14. stor.) či o storočie neskôr beckovský pán Štibor zo Štiboríc (zač. 15. stor.).
Uhorsko, reformy a Ilešháziovci
Hoci hranice Trenčianskej župy sa zásadne nemenili takmer 600 rokov, toto obdobie bolo prerušené dvomi krátkodobými epizódami. Jozef II. (1780-1790) v rámci svojej územnej reformy rozdelil Uhorsko na 10 vojenských dištriktov, pričom územie Trenčianskej stolice sa stalo súčasťou Nitrianskeho dištriktu. Jeho smrťou sa však pomery vrátili do starých koľají. V polovici 19. storočia ďalší pokus o reformu inicioval obávaný minister vnútra A. Bach, ktorý rozdelil Uhorsko na 5 civilných dištriktov, z ktorých územie Trenčianskej stolice pripadlo Bratislavskému dištriktu.
Dedičnými županmi Trenčianskej stolice boli viac ako dve storočia (1594-1835) Ilešháziovci. Administratívne sídlo stolice bolo na Trenčianskom hrade, neskôr vo viacerých objektoch v meste Trenčín, z ktorých najväčšiu pozornosť si zasluhuje Župný dom zo 60. rokov 18. storočia, ktorý je aktuálne v rekonštrukcii.
Centrálnym motívom erbu historickej Trenčianskej stolice je orlica s prestreleným krkom, ktorá je motívom, prevzatým z erbu rodu Ilešházi. Orlici po bokoch sekunduje stojaci jeleň a kamenistý kopec, medzi ktorými sa nachádza ihličnatý strom. Jeleň so zlatým parožím je jedným z motívov aj erbu dnešného Trenčianskeho samosprávneho kraja.
Pred 1. svetovou vojnou
V polovici dynamického 19. storočia sa pôvodne šľachtické župy, chrániace záujmy šľachty, zmenili na administratívne župy. Hranice Trenčianskej župy sa prakticky nezmenili, zmenili sa však pomery. Dochádza k modernizácii štátu a profesionalizácii výkonu štátnej správy. Podľa sčítania z roku 1910 mala Trenčianska župa približne 310-tisíc obyvateľov. Prevažnú časť obyvateľstva tvorili Slováci (niektoré zdroje dokonca považovali Trenčiansku župu za „najslovenskejšiu“ zo všetkých žúp), šľachta sa často hlásila k Maďarom. Región bol prevažne poľnohospodársky. Pestovalo sa obilie, choval dobytok a rozvinuté bolo aj ovocinárstvo. Dôležité boli remeslá a spracovanie dreva z okolitých pohorí, najmä z oblasti Strážovskch vrchov a Bielych Karpát. Koncom 19. storočia začal rozvoj priemyslu a železníc. Významná bola železničná trať pozdĺž Váhu, ktorá spojila región s Bratislavou a Budapešťou na juhu a so Žilinou a košicko-bohumínskou železnicou na severe. Na čele župy stáli župani ako Pavol Kubica (Pál Kubicza), Július Salavský (Gyula Szalavszky) či Gejza Ostrolúcky (Osztroluczky), menovaní uhorskou vládou. Miestna šľachta mala veľký vplyv na správu aj politiku. Župa sa delila na slúžnovské okresy. Ruka v ruke s dopravným a priemyselným rozvojom prebiehala silná maďarizácia – uhorské úrady vyžadovali používanie maďarčiny v školách, úradoch aj verejnom živote. Napriek tomu si slovenské obyvateľstvo zachovalo jazyk aj kultúrne tradície.
