Preskočiť navigáciu Prejsť na hlavné menu Prejsť na bočné menu Prejsť na dolné menu
Trenčiansky samosprávny kraj

Vieme naozaj odhadnúť adaptačný potenciál inváznych rastlín?

Vieme naozaj odhadnúť adaptačný potenciál inváznych rastlín?

Jeden príklad za všetky, opäť z USA, kde sa tejto problematike podľa internetových zdrojov a iných dostupných materiálov venujú asi oveľa intenzívnejšie ako v Európe.

   

Pohánkovec japonský Fallopia japonica je druh s obrovským inváznym potenciálom. Šíri sa najmä popri potokoch ale aj na suchších stanovištiach. Vďaka výbornému vegetatívnemu rozmnožovaniu je mechanickou cestou takmer "nezničiteľná", určitú možnosť predstavujú herbicídy ako Roundap. Jej jedinou slabinou je náročnosť na svetlo, vďaka čomu zatiaľ nepreniká do lesov. Po obsadení brehov potokov však znemožňuje ich budúce zalesnenie. Taktiež znemožňuje existenciu druhovo pestrých brehových lúk.

   

V štátoch amerického stredozápadu si botanici a biológovia vymieňajú doslova hororové príbehy o vcelku miestne bežnej rastline s taxonomickým názvom Lonicera japonica (Zemolez japonský). Táto rastlina (ker), ktorá sa ľahko šíri vďaka bohatej produkcii semien,  je dobre prispôsobená životu vo voľnej prírode v južnejších a teplejších štátoch USA. Kdekoľvek sa objaví, veľmi promptne uniká zo záhrad a "napáda" lesy pahorkatín a brehové porasty v okolí potokov a riek, pričom doslova vytláča z cesty takmer všetky ostatné druhy.

Autori použili zemolez japonský len ako jeden z mnohých príkladov na ilustráciu problémov, ktoré môžu invázne druhy z hľadiska ekológie daného územia so sebou priniesť. V minulosti sa zemolez japonský nebol schopný prirodzene šíriť do severnejších a chladnejších oblastí, pretože bol citlivý na mráz. Vďaka  tejto jeho vlastnosti boli listnaté lesy severu spolu s ďalšími miestnymi ekosystémami pred zemolezom "chránené". Avšak vďaka všeobecne platným zákonom genetiky si "príroda opäť raz poradila", podobne ako tomu bolo vo filme Jurassic Park. Každý druh rastliny má totižto prístup k obrovskej génovej banke vďaka ktorej sa vlastnosti daného konkrétneho druhu môžu vplyvom človekom obyčajne neregulovaných procesov meniť (výsledkom zámerných génových manipulácií sú geneticky modifikované organizmy  známe ako GMO). V tom danom konkrétnom momente každý jedinec využíva len nepatrný zlomok genetického potenciálu celého druhu. Mnoho ďalších tzv. recesívnych génov sa v celkovom vzhľade alebo správaní jedinca neprejavuje, ale sú napriek tomu v jeho "výbave" prítomné. Tento fakt je kľúčom k prirodzenému výberu. V prípade zemoleza japonského je jednou z jeho recesívnych (potlačených) vlastností aj väčšia odolnosť voči chladu.

Vďaka bohatej plodivosti tohto druhu bola vysoká pravdepodobnosť, že postupom času sa objaví jedinec, ktorý bude na chlad tolerantnejší. Prognóza sa nanešťastie potvrdila a americký botanici a s nimi celá verejnosť sú v súčasnosti svedkami invázie tohto kra smerom na sever. Dopady na prírodné ekosystémy a spoločenstvá sú nedozierne. 

 

Slizovec iberský (Arion lusitanicus) bol v rámci projektu DAISIE zaradený medzi sto najhorších inváznych druhov Európy. Etabloval sa v mnohých európskych štátoch a v ekosystéme predstavuje významného škodcu, ktorý spôsobuje hospodárske škody najmä na kultúrach repky (Brassica sp.). Obsadzuje predovšetkým kultúrne plochy, pričom uprednostňuje malé záhradky alebo zaburinené, husto zarastené ruderálne stanovištia vo väčších sídlach.

Na likvidáciu slizovcov je možné použiť mechanické, chemické a biologické spôsoby. Zo skupiny stavovcov sú jeho predátormi predovšetkým jež (Erinaceus sp.) a kačica, tiež známa pod menom indický bežec (Anas platyrhynchos f. domestica), ktorá dokáže za deň skonzumovať v priemere 80 dekagramov slizovcov, pričom neničí kvetiny, kry ani stromy.

 

Lykožrútovi severskému (Ips duplicatus) sa za relatívne krátky čas podarilo napáchať tak významné škody v slovenských lesoch, že bol označený za jedného z najvýznamnejších inváznych druhov v dejinách lesníctva na Slovensku. Lykožrút severský (Ips duplicatus) je agresívny kambiofág, ktorého hostiteľskou drevinou je v našich podmienkach najmä smrek obyčajný (Picea abies), ale vyskytuje sa aj na boroviciach (Pinus spp.). Preferuje stojace dreviny s tenšou kôrou a lykom. Nalieta predovšetkým na oslabené, 40 až 80 ročné stromy, pričom uprednostňuje oslnené koruny.

 

Jedným z najväčších škodcov na kukuričných poliach je kukuričiar koreňový (Diabrotica virgifera virgifera), ktorý je zaradený k 100 najinváznejším druhom Európy. Redukciu populácie kukuričiara koreňového je možné dosiahnuť vhodnými agrotechnickými opatreniami. Z takýchto opatrení je najúčinnejšie a najlacnejšie nepestovanie kukurice v monokultúre.

   

 

Najvýznamnejším hmyzím škodcom zemiakov je pásavka zemiaková (Leptinotarsa decemlineata), ktorá okrem zemiakov napadá aj iné ľuľkovité plodiny, napr. paradajky, papriky a baklažány. Larvy a dospelé jedince požierajú listy rastlín, čím zmenšujú listovú plochu potrebnú na fotosyntézu, čo sa odrazí na znížení úrody v poľnohospodárstve. Ak nie sú voči tomuto druhu realizované žiadne opatrenia, straty predstavujú 50 – 100 % na úrode zemiakov. Spôsob, ako zabrániť opätovnému výskytu pásavky zemiakovej je aj tzv. systém rotovania plodín. Keďže chrobák zimuje v pôde, je vhodné zemiaky zasadiť každý rok na iné miesto. Pri rotovaní plodín sa na zabezpečenie ochrany vyžaduje vzdialenosť aspoň 0,5 km. Pomôcť by mohlo aj mulčovanie zemiakového poľa dostatočne hrubou vrstvou slamy, ktorá poskytuje vhodné podmienky pre život prirodzených predátorov pásavky zemiakovej (lienky, bystrušky). Slama zabráni tiež preniku pásavky zemiakovej zo zeme k listom plodín. Prirodzení predátori nie sú schopní kontrolovať populáciu pásavky zemiakovej.

 

Rak signálny (Pacifastacus leniusculus) je veľmi agresívny konkurent, ktorý je zodpovedný za vytláčanie pôvodných druhov rakov všade tam, kde bol introdukovaný. Okrem toho je vektorom organizmu Aphanomyces astaci, ktorý spôsobuje ochorenie zvané račí mor. Rak signálny (Pacifastacus leniusculus) je voči ochoreniu imúnny, naopak európske druhy sú na račí mor citlivé. Vzhľadom na kritickú situáciu pôvodných európskych rakov je potrebné nájsť efektívnu metódu kontroly inváznych rakov. Aplikovaných bolo mnoho techník avšak s minimálnym účinkom.

 

Jedným z najúspešnejších inváznych druhov rakov je rak červený (Procambarus clarkii), ktorý disponuje schopnosťou dosahovať veľkú populačnú hustotu už v počiatočných fázach invázie. Táto schopnosť je daná niektorými jeho vlastnosťami. Jednak je to vyššia plodnosť, predĺžená doba rozmnožovania, rýchly rast a skoré dospievanie do štádia dospelosti. Zároveň dokáže tolerovať antropogénne zmeny prostredia, znečistenú vodu, veľký rozsah teplôt a zasolenia a vo svojich norách dokáže prežiť aj obdobie sucha a nedostatok kyslíka. Vo vode i na súši sa pohybuje rýchlosťou až 3 km za deň, čo mu umožňuje rýchlo kolonizovať nové oblasti. Rak červený dokáže napáchať mnohé škody v ekosystéme. Najväčšiu hrozbu predstavuje skutočnosť, že rak červený (Procambarus clarkii) je prenášačom račieho moru. Toto ochorenie je spôsobené organizmom Aphanomyces astaci, ktorý po preniknutí do tela európskeho druhu raka spôsobuje jeho úhyn behom 6 až 10 dní. Doposiaľ nedisponujeme žiadnou literatúrou, v ktorej by bol potvrdený výskyt raka červeného (Procambarus clarkii) vo voľnej prírode na Slovensku. Druh je však zaradený do zoznamu inváznych druhov živočíchov, ktorý je súčasťou Vyhlášky č. 158/2014 Z.z. ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 24/2003 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov.

 

Klieštik včelí (Varroa destructor) je pôvodne parazitom na včele východnej (Apis cerana). S včelou východnou (Apis cerana) žije v súlade (v rovnováhe), táto včela sa prispôsobila životu s týmto parazitom. Pôvodný hostiteľ klieštika – Apis cerana v ázijskej oblasti a africké včely v južnej Amerike, ktoré majú s ním do činenia od roku 1972, obmedzujú jeho rozmnožovanie a udržujú jeho stav v prijateľných hraniciach. V Európe sa naša domáca včela tomuto parazitu nevie brániť. Napadnutie včelstiev týmto roztočom je v chovaných včelstvách už tak rozsiahle, že boj proti nemu sa stal medzi včelármi najdiskutovanejšou témou. Ak sa raz dostane na včelu, aj napriek jeho veľkosti, sa ho už včela nezbaví. Až deväť mesiacov bez prerušenia dokáže stráviť na dospelej včele. Bez hostiteľa za optimálnych podmienok uhynie zhruba po týždni.

 

Hrúzovec sieťovaný (Pseudorasbora parva). U nás ide o nepôvodný 12 cm dlhý druh, ktorý bol k nám zavlečený s plôdikom bylinožravých rýb z bývalej Juhoslávie. Na Slovensku osídlil predovšetkým stojaté vody. Pri jeho väčšom rozšírení konkuruje v potrave hospodársky hodnotným druhom rýb. Je veľmi agresívny tým, že hospodársky cenné ryby odháňa z krmovísk obžieraním ich slizu. Neresí sa v dávkach a vo vhodných podmienkach až trikrát ročne. Hospodársky význam nemá.

 

V niekoľkých posledných desaťročiach boli na naše územie masovo importované niektoré druhy sladkovodných korytnačiek z rodov Graptemys, Pseudemys a Trachemys, ktorých prirodzený areál výskytu je v USA. Odchovávajú sa na farmách za účelom exportu a u nás je ich možné zakúpiť v obchodoch so zvieratami. Korytnačka písmenková ozdobná (Trachemys scripta elegans) je celosvetovo v poslednom storočí najviac obchodovaným druhom plazov. Hlavne jej nedávny masívny dovoz do Európy spôsobilo časté vypúšťanie tejto exotickej korytnačky do prirodzených biotopov korytnačky močiarnej. V dôsledku toho je teraz tento cudzí druh rozšírený vo väčšine vodných biotopov. Podľa odhadov sa vo Francúzsku každoročne predá 100 000 kusov, pričom 90% z nich neprežije viac ako 12 mesiacov. Stále však ostáva 10 000 jedincov ročne, z ktorých väčšina končí vypustených. Potvrdené bolo už aj vytvorenie reprodukcie schopnej populácie v prírodnom prostredí vo viacerých krajinách. Trachemys scripta elegans (korytnačka písmenková ozdobná) je dravým druhom. Potravou môžu byť choré a slabé jedince obojživelníkov a rýb, ďalej larvy obojživelníkov, mäkkýše, rôzne druhy hmyzu a jeho larvy, na brehu napríklad Lumbricidae. V ekosystéme zaberá miesto autochtónneho, v súčasnosti kriticky ohrozeného, druhu Emys orbicularis (korytnačka močiarna). Na Slovensku obýva rôzne vodné nádrže, ramená s mierne tečúcou a stojatou vodou. Zimuje zahrabaná do substrátu dna, približne od októbra 93 do marca, prípadne apríla. Predmetom skúmania vplyvu exotického druhu Trachemys scripta elegans na pôvodný druh Emys orbicularis je konkurencia z hľadiska potravných zdrojov. V rybníkoch bez prítomnosti druhu Trachemys scripta elegans tvorila živočíšna zložka 95% potravy Emys orbicularis. V prítomnosti exotického druhu bolo toto percento o niečo nižšie. Ukázalo sa, že korytnačka písmenková ozdobná má širšie spektrum potravinových zdrojov a preto je oveľa schopnejšia prispôsobiť sa novým podmienkam.

 

Druh Oxyura jamaicensis je domácim druhom v Severnej Amerike. Bola dovezená do zbierok divokého vtáctva do Veľkej Británie v roku 1940 a následne jedince vytvorili divoko žijúce populácie, z ktorých sa teraz šíri, napr. do Španielska, kde ohrozuje ohrozený druh Oxyura leucocephala s možnosťou vyhynutia prostredníctvom konkurencie a hybridizácie. Hybridizácia je možná s pôvodnými druhmi, ktorá môže v dôsledku kríženia a produkcie hybridov spôsobiť vyhynutie miestnych pôvodných druhov. Dovoz druhu Oxyura jamaicensis predstavuje ekologickú hrozbu, je zakázaný podľa nariadenia o obchode s voľne žijúcimi živočíchmi a rastlinami (nariadenie Rady 338/97), ktoré je určené predovšetkým na kontrolu obchodu s ohrozenými druhmi.

 

Húska štíhla Alopochen egyptiacus. Tento druh je často chovaný v zoologických záhradách a v súkromných chovoch. Húska štíhla je oproti ostatným druhom vodného vtáctva agresívna, najmä v dobe hniezdenia. V posledných rokoch bola jej agresivita preukázaná aj napr. proti dravcom, kedy bolo v Sasku-Anhaltsku zistené odháňanie jedincov druhu Milvus milvus a M. migrans húskami od ich hniezd (výška hniezd bola viac ako 20 metrov nad zemou!) a ich následné zabratie pre vlastné hniezdenie . V oblasti prirodzeného rozšírenia je húska štíhla konfliktným druhom. V Juhoafrickej republike ju statkári považujú za vážneho škodcu, celkové škody na majetkoch jednej oblasti odhadli Mangnall a Crowe (2002) na 2,5% až 7% ročného výnosu z pšenice a jačmeňa. Prijať opatrenia k zamedzeniu škôd doporučujú títo autori v prípade, že sa na komerčne hodnotných porastoch zdržuje viac ako 150 jedincov dlhšie ako týždeň. Za potenciálne problematickú je považovaná húska štíhla aj vo Veľkej Británii, jej vplyv na ekosystémy a hospodárske plodiny 103 je ale väčšinou len hypotetický. Húska štíhla má rovnaké nároky na prostredie ako kačica divá (Anas platyrhynchos) a lyska čierna (Fulica atra), ktoré potom môže vytláčať. V Británii bolo zaznamenané kríženie s druhom Branta canadensis, v Afrike sa kríži s niekoľkými druhmi a potenciálne kríženie s európskymi druhmi môže prispieť k ich ohrozeniu.

 

Veverica sivá Sciurus carolinensis. Čo sa týka veľkosti alebo sfarbenia ide o stredne veľkú stromovú vevericu bez sexuálneho dimorfismu. Ide o druh s potenciálnym výskytom na našom území. Údaje o výskyte na Slovensku zatiaľ však neboli publikované. Podľa údajov Európskej komisie bol tento druh na naše územie importovaný a je uvedený aj v našej legislatíve týkajúcej sa inváznych organizmov. Sciurus carolinensis vytvára veľké populácie, ktoré likvidujú mladé jedince pôvodných bukov, dubov a ďalších pôvodných druhov stromov. Jedince okusujú kôru a vďaka vyššej konkurencieschopnosti a odolnosti voči chorobám vytláčajú pôvodné veverice stromové (Sciurus vulgaris). Mimo svojho pôvodného areálu je veverica sivá príčinou zániku populácií druhu Sciurus vulgaris najmä kvôli konkurenčnému tlaku. Okrem toho, hostiteľský vírus kiahní, fatálny pre vevericu stromovú, ale benígny pre vevericu sivú, je zdá sa príčinou rýchlejšieho nástupu invázneho druhu Sciurus carolinensis. Prostredníctvom lúpania kôry spôsobuje taktiež aj poškodenie lesov. Rovnako má aj potenciálny vplyv na hniezdenie vtákov.

Zadajte Váš email
a my Vám budeme zasielať informácie o aktualitách z TSK